od Lukas » 21. 06. 2008 19:49
Bulvárnymi médiami nedávno prebleskla pikantná informácia. Na jednom rockovom festivale v Škandinávii sa počas hudobného vystúpenia na pódium vyštverala nahá dvojica, aby následne predviedla súlož pred tisíckami divákov. Keď sa ich neskôr spýtali, čo tým sledovali, odpovedali, že svojou „akciou“ chceli pomôcť zachrániť prales!
Komu uniká súvislosť, nech nie je prekvapený, ani iné akcie ekofanatikov nedávajú väčší zmysel.
Podstata pralesa
Už názov „prales“ je scestný! Prales nie je žiadny „praveký miliónročný les“. Z hľadiska histórie Zeme existuje v podstate veľmi krátko, pravdepodobne nie dlhšie ako 12 000 rokov. Takisto neexistuje niečo ako jednoliaty ekosystém „dažďový prales“, ale celé spektrum biotopov, ktoré sa nachádzajú na jemu pripisovanom území.
Mýtom je tiež to, že prales je prirodzenou vegetáciou, ktorá by bez zásahov človeka zaberala dominantnú časť pevniny. Ak to rozšírime, „prirodzenou vegetáciou“ nie je ani les, ale suché trávnaté územia a púšte. Len samotné tropické savany zaberajú takmer pätinu zemského povrchu, čo je viac než rozloha tropického pralesa.
Prales tiež (ak si odmyslíme hmyz) nezastrešuje takú biodiverzitu, ako sa všeobecne tvrdí. Mnohé druhy, ktoré žijú v tropickom pásme v skutočnosti uprednostňujú otvorenejšie plochy. Na zem totiž prenikne viac svetla a živočíchy tak disponujú väčšou pestrosťou potravy.
Pľúca alebo črevo Zeme?
Snáď najväčšou legendou o pralese je predstava o „pľúcach Zeme“, ktoré viažu CO2 a vo veľkom produkujú kyslík. Prales v skutočnosti spotrebuje viac kyslíka ako sám vyprodukuje. Ochranári by si mali uvedomiť, že v pralese nefunguje ani pohrebná služba, ani záhradník. Zdochliny zvierat, ale ešte viac odumreté telá rastlín zotlejú, teda rozložia sa procesom oxidácie. Ide o chemický proces, ktorý kyslík spotrebúva a oxid uhličitý produkuje.
Často sa tiež argumentuje, že prales je útočiskom ušľachtilých divochov, ktorí tam žijú v harmónii s prírodou v akejsi predcivilizačnej utópii. Život domorodcov nie je charakterizovaný len absenciou starostí moderného života. Je to predovšetkým ťažký, každodenný zápas o život. A títo ľudia, napriek tomu, že prales poznajú lepšie ako my, tento zápas prehrávajú v boji s banálnymi chorobami, úrazmi a dravými, či jedovatými živočíchmi.
Kmene z povodia Amazonky by samozrejme nemali byť nasilu nútené začať žiť civilizovaným spôsobom života, no každopádne by mali dostať aspoň možnosť voľby.
Využitie pralesa
Z globálneho hľadiska je prales irelevantný, aj svetová klíma je v prvom rade regulovaná oceánmi. Tropický dažďový prales teda netreba obohnať plotom, ale naopak stanoviť realistický spôsob jeho ekonomického využívania v prospech človeka.
Ak chceme prales šetriť, musí nám ísť najmä o modernizáciu technológii v lesnom hospodárstve. V zásade totiž platí, že čím modernejšia technika v lesospracovaní, tým menej plochy treba vyklčovať. Tu ale prichádzajú enviromentalisti, s obhajobou pradávnych poľnohospodárskych techník bez použitia chémie, či genetiky, i keď práve tieto prostriedky by mohli rozsah využívanej lesnej pôdy znížiť.
Zelený kolonializmus
Zo strany západných zelených aktivistov a za asistencie ľavicovej ideológie, ohýbania vedeckých faktov a masírovania hláv masmédiami sa tu voči rozvojovým krajinám uplatňuje akýsi zelený kolonializmus.
V Nemecku alebo Škandinávii sa zelení často snažia o bojkotovanie tropického dreva. To je ale najrýchlejší spôsob ako prales zlikvidovať. Keď totiž ľudia v Brazílii uvidia, že z pralesa nemajú žiadny úžitok, jednoducho ho povypaľujú a nahradia ho nie úžitkovým lesom, ale poliami a pastvinami pre dobytok.
V Európe sa pôvodný prales zachoval len na 1 % územia, zvyšok sú prevažne úžitkové lesné plochy. V Brazílii sa zachovalo ešte 90 % pralesa, pričom vláda už vyčlenila 10 % ako národný park. Les je ekonomický zdroj ako každý iný. V Európe má jeho využívanie tisíce rokov trvajúcu tradíciu. Prečo by takéto hospodárske využívanie malo byť práve rozvojovým krajinám zakazované?!
Mediálna panika
Skúsme sa však pozrieť na lesy všeobecne! Ekologické hnutie bolo v 70-tych a 80-tych rokoch veľmi populárne, dnes ho však ľudia väčšinou berú s rezervou. Apokalyptické vízie spred 25 rokov sa totiž nenaplnili. Na Západe sa vtedy napr. tvrdilo, že lesy budú žiť už len 5 až 10 rokov. Dôvodom mal byť kyslý dážď.
Aby sa táto hypotéza overila, minulo sa len v USA vyše pol miliardy dolárov na výskum tohto javu. Výsledok: takzvaný kyslý dážď nemá žiadne merateľné dopady na lesy a vodné toky. Z politických dôvodov musí byť samozrejme les vyhlásený za trvalého invalida. Nikto sa ale nepýta, či je naozaj chorý.
Poškodenia lesných porastov nie sú dnes o nič väčšie ako v uplynulých storočiach. Tam, kde poškodenia dokázateľne existujú, sú príčinou plesne, vírusy a hmyz. Ide teda zväčša o prirodzených škodcov, pričom tieto poškodenia sú lokálneho charakteru.
Ak je niekde na vine naozaj človek, tak je to v postkomunistických krajinách, kde sa ale všeobecne pod stav lesa podpísala centrálne plánovaná ekonomika a jej skostnatené výrobné metódy. Netreba zdôrazňovať, že komunisti, ktorí u nás 40 rokov vládli sú mentálnymi bratrancami ľudí ako Joschka Fischer. Majú spoločné to isté antikapitalistické myslenie a záľubu v zastaraných technológiách.
Dnes sa dá povedať, že lesom sa vo vyspelých krajinách západnej Európy, ale snáď ešte viac v USA, darí vynikajúco. Drevo na hektár dnes rastie rýchlejšie ako v minulosti. Odborníci sa domnievajú, že za tento lesný boom môže niesť zodpovednosť práve zelenými tak zaznávané stúpanie podielu CO2 v atmosfére.