S
Karbetom je ťažká diskusia, lebo nedôveruje niektorým fyzikálnym zákonom a tvrdošijne presadzuje svoje originálne názory na procesy v atmosfére a v klimatickom systéme Zeme.
Zopakujme si preto niektoré elementárne poznatky o vodnej pare a CO2, ktoré budú možno zaujímavé aj pre iných čitateľov diskusie.
V atmosfére kolíše obsah vodnje pary od 0,0% do 4,0% v parciálnom tlaku alebo mernej vlhkosti. Iba ojedinele dosahuje vyššie hodnoty (v najteplejších a veľmi vlhkých lokalitách Zeme). Nad tropopauzou je obsah vodnej pary iba na úrovni pod 0,01%. Obsah vodnej pary je zhora limitovaný teplotou, jej tlak nasýtenia sa zvyšuje o 6 až 10% na jeden °C rastu teploty vzduchu. Pretože zotrvanie vodnej pary v atmosfére je iba okolo 8 dní a závisí od teploty a od zdrojov výparu, je jej rozloženie v atmosfére veľmi nerovnomerné. V najteplejších a najvlhších lokalitách je aj viac ako 100-násobne vyššia koncentrácia vodnej pary ako v najchladnješích a najsuchších lokalitách Zeme. Spoľahlivé merania vlhkosti vzduchu máme na Zemi sice len od roku 1951, no aj to stačí na to, aby sme mohli tvrdiť, že sa v podstate udržuje rovnaká relatívna vlhkosť vzduchu v prízemnej vrstve atmosféry ako priemer celej Zeme (na kontinentoch iba slabo klesá), čo znamená, že vzhľadom na rast teploty vzduchu o 0,7 °C môžeme predpokladať od roku 1750 rast obsahu vodnej pary v atmosfére asi do 4%.
CO2 má v atmosfére zotrvanie od 50 do 200 rokov a jeho koncentrácia prakticky nie je teplotne závislá, preto sa takmer v celej troposfére až do výšky 8 km udržuje prakticky rovnaká koncentrácia na celej Zemi. Teraz je to 385 ppmv, čo je o 38% viac ako pred 250 rokmi.
CO2 má síce oveľa menšiu koncentráciu ako vodná para, je však oveľa silnejší skleníkový plyn pri rovnakej koncentrácii. Platí to predovšetkým v hlavnom absorpčnom páse na okraji absorpčného okna H2O, kde vodná para takmer neabsorbuje odchádzajúce vyžarovanie Zeme a CO2 tu jednoznačne dominuje. Na grafe
http://en.wikipedia.org/wiki/Image:Atmo ... ission.png to vidíme okolo vlnovej dĺžky 15 mikrometrov.
Ak by sme odstránili z atmosféry všetok CO2, tak by sa skleníkový efekt znížil o 9%, teda, ochladilo by sa o 3 °C, ak by sme odstránili všetkú vodnú paru, tak by sa skleníkový efekt znížil iba o 36%, lebo absorpčné pásy jednotlivých skleníkových plynov sa prekrývajú. Ak by sme ale zvýšili koncentráciu CO2 na dvojnásobok, atmosféra by sa neoteplila o 3 °C ale iba asi o 2 °C, lebo proces absorpcie nerastie lineárne s rastom koncentrácie skleníkových plynov.
Po znalostiach o absorpčných schopnostiach jednotlivých skleníkových plynov môžeme odhadnúť, že ako prispel rast ich koncentrácie od roku 1750 k zosilneniu skleníkového efektu atmosféry. CO2 má síce malú koncentráciu, no je oveľa silnejší skleníkový plyn ako H2O, navyše má hlavný absorpčný pás takmer v strede spektra vyžarovania zemského povrch, preto je jeho podiel na zosilnení skleníkového efektu atmosféry od roku 1750 o čosi viac ako 50%. Metán je 25x silnejší skleníkový plyn ako CO2, jeho koncentrácia vzrástla o 160%, no má oveľa menšiu koncentráciu v atmosfére ako CO2, preto je jeho podiel na zosilnení skleníkového efektu menší. Podobne je to aj s ostatnými skleníkovými plynmi, napriek tomu, že niektoré sú aj viac ako 1000x silenjšie ako CO2 pri rovnakej koncentrácii.
Pretože obsah vodnej pary vzrástol v atmosfére iba asi do 4% je jej podiel na zosilnení skleníkového efektu atmosféry od roku 1750 oveľa menší ako CO2 a nepresahuje 5%.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že hoci CO2 nie je hlavným skleníkovým plynom v atmosfére, rast jeho koncentrácie o 38% ho kladie na prvé miesto v zosilňovaní skleníkového efektu atmosféry od roku 1750 a teda aj v raste globálneho priemeru teploty vzduchu. Zmena iných podmieňujúcich faktorov v klimatickom systéme Zeme má jednoznačne menší podiel.